K premene ikonografie holokaustu : P. Vilikovský: Štvrtá reč

Cieľom štúdie je opísať zvláštny druh expresivity literárneho jazyka v poviedke P. Vilikovského Štvrtá reč, ktorá sa dotýka udalostí holokaustu. Zatiaľ čo poviedka demonštruje, ako sú príbehy o vojne, genocíde, násilnom vyhubení a ľudskom utrpení pohltené literárnym diskurzom, transgresiou dominantného naratívneho kódu nenápadne vzniká fragment, resp. záblesk spomienky na Emu Schlesingerovú, jednu zo ženských obetí židovského transportu z Bratislavy do Osvienčimu. Špecifickou kompozíciou je poviedka príležitosťou pre čitateľa nadobudnúť skúsenosť s komplexným výrazom ľudskej účasti a overiť svoju schopnosť bytia s druhými v priestore literárnej štylizácie.

The study aims to explicate a specific kind of expressivity conveyed by the language of P. Vilikovský's short story Štvrtá reč dealing with the events of the Holocaust. While demonstrating how stories about war, genocide, extermination and human suffering are included and absorbed by literary discourse, the fate of Ema Schlesingerová, one of women victims of the deportation of Jews from Bratislava to Auschwitz, is indicated indistinctly as a fragment or flash of reminiscence resulting from transgression of dominant narrative code. The short story is composed for the reader to experience more complex expression of human concern and being for the other.