Literárny topos - jeho sila a slabosť

Príspevok sa venuje charakteristike literárnych toposov v staršej literatúre, a to poukázaním na ich základné vlastnosti, ktoré sa vyvíjali predovšetkým dvoma smermi. Na jednej strane smerom k budovaniu jasnejšej genologickej štruktúry a vnímania diel ako slovesných celkov s vlastným, niekedy ťažko postihnuteľným svetom. Na druhej strane sa časom loci communes stále viac konvencionalizovali, stávali sa šablónovitými, schematickými, no v každom ohľade týmto formám nemožno uprieť istú produktívnosť a úzke súžitie s problémami doby. Vidieť ich klady vyžaduje prizvať si na pomoc princípy interpretácie stredovekých textov, ktoré sa opierajú o medzitextové nadväzovanie a o symboliku. Špecifický príklad redukovania konotačnej multispektrálnosti v stredoveku predstavuje vagantská poézia, ktorá mení zmysel pôvodných toposov a táto zmena zároveň vytvára toposy nové.

The text deals with characteristics of literary topoi in older literature by pointing to its basic attributions that evolved in the two main directions, on the one hand, towards building a clearer genealogic structure and perception of artistic works as verbal units with their own, sometimes blurred world, on the other hand, loci communes became more conventionalized with the time, and they became more stereotyped and schematic. However, it cannot be denied that these forms posses certain productivity and narrow linking to problems of their era. To see their merit requires support of the interpretational principles for medieval texts that dwell in transtextual linking and symbology. A specific example of reduction of connotative multispectrality of the medieval times is represented by Vagant poetry, which creates new topoi by changing the meaning of original ones.