Hlasy do ticha v slovenskej romantickej poézii

V príspevku analyzujeme otázky ticha v slovenskej romantickej literatúre päťdesiatych rokov 19. storočia. Venujeme pozornosť zmene politických podmienok v uvedenej dobe a ich dopadu na literárny život. Ide o obdobie, kedy sa sťažili publikačné možnosti a zároveň na literatúru rezignovali viacerí poprední slovenskí romantici. Dokazujeme, že napriek tomu sa uvažovať o poézii neprestalo. Ako dôkaz uvádzame niektoré fakty z tzv. sporu o Žehry. Druhou fázou sledovania chápania ticha v poézii je rozriešenie chápania žánru dumy a jej konkrétnej realizácie. Vychádzame zo spomínanej polemiky. Porovnávame texty Jonáša Záborského a Mikuláša Dohnányho. Nakoniec uchopujeme mlčanie a ticho v básnickom prejave druhého autora. Zameriavame sa najmä na jeho predstavu pokoja v protikladnosti s potrebou zvolania a činu.

In the report we analyze the questions of silence in Slovak romanticism literature of 1850s. We devote our attention to changes in political conditions of the mentioned period and their impact on literary life. At that time, the publishing possibilities were more difficult and simultaneously a lot of leading Slovak romanticisms resigned from literature. We demonstrate that despite the situation, the reflection about the poetry was not stopped. As the evidence we present some facts from so called struggle for Žehry. The second observation phase of silence representation in poetry is the resolution of representation the genre "duma" and its concrete realisation. We emerge from the polemic which has been already mentioned. We compare the texts of Jonáš Záborský and Mikuláš Dohnány. At the end we cover the calmness and the silence in poetic speech of the second author. We focus on his perception of quietness in contrary to his need for calling and action.