Mlčanie a nárek v poézii renesančných autorov

V príspevku sa snažíme poukázať na to, ako autori renesančnej duchovnej poézie vo svojich textoch reagovali na spoločenskú a politickú situácia v 15. – 17. storočí obratom k svojmu osobnému a individuálnemu a ako tento svoj vnútorný stav explicitne vyjadrovali v poézii cez obrazy nárekov, výkrikov či plaču, resp. utiahnutím sa do svojho vlastného vnútra a mlčaním. Budeme sa venovať najvýznamnejším predstaviteľom slovenskej a českej renesančnej poézie – Jánovi Silvánovi, Vavrincovi Benediktovi z Nedožier a Eliášovi Lánimu. Rovnako si však budeme všímať aj anonymných autorov, ktorí síce nedosahujú takú literárno-estetickú úroveň, predsa však svojou poéziou dotvárajú obraz slovenskej a českej renesančnej poézie.

In the report, we are trying to point out that the authors of renaissance spiritual poetry react to social-political situation of 15.–17. century in their texts by returning to their personal and individual and that they explicitly express their inner state in poetry through the images of laments, scream or cry, eventually by retiring to his inside and by dumbness. We will concentrate on the most important representatives of Slovak and Czech renaissance poetry – Ján Silván, Vavrinec Benedikt z Nedožier and Eliáš Láni. In the same way, we will observe anonymous authors, too, who do not reach the same literary-aesthetic level, however their poetries complete the image of Slovak and Czech renaissance poetry.