Parmenides a spor o dejiny metafyziky: Nietzscheho a Heideggerova kritika metafyziky

Cieľom, ktorý premýšľa táto štúdia, je zápas o zmysel (deštrukcie) dejín metafyziky odohrávajúci sa na pozadí reflexie filozofického odkazu Parmenida. Leitmotív problému sa spája so zmyslom (deštrukcie) dejín metafyziky ako západnej ontológie (Heideggerova pozícia); identifikáciou platonskej (metafyzickej) tradície ako falošného vedenia nazerajúceho v pravde existujúce jestvujúcno, ktoré sa vo svetle tézy o neexistencii absolútnej pravdy a jej explikáciou stáva konkrétnym výkonom časového a konečného ľudského bytia (pozícia Nietzscheho). Nietzsche a Heidegger poukazujú na to, že prvým momentom, ktorý si musíme uvedomiť je, naša (metafyzická) schopnosť teoreticky fundovať zmysel sveta. Na tejto ambícii je následne vybudovaná celá naša duchovná tradícia. Nietzscheho kritika Parmenidovho spôsobu myslenia znamená skôr kritiku domyslenia jeho základných predpokladov v platonskom variante metafyziky. Takto koncipovaná kritika je prijateľná rovnako pre Heideggera. Spor nastane až vo finálnom zmysle dejín metafyziky – zatiaľ čo Nietzsche ich vidí ako zavŕšenie morálneho videnia sveta a teda ako problém kritiky metafyzikou maskovaného nihilistického rozmeru morálky, Heidegger vidí zavŕšenie dejín metafyziky ako bytostné zabudnutie (doslova zakrývanie) otázky bytia, teda ako problém ontologický. Čo ale Heidegger odmieta doviesť do dôsledkov, sú nihilistické konzekvencie svojej ontológie, odhalené a tematizované práve prostredníctvom Nietzscheho kritiky morálky, v ktorej je práve zabudnutosť bytia demaskovaná vo svojom (konečnom) nihilistickom rozmere.

The main theme of this article is the dispute on the meaning (destruction) of the history of metaphysics on the background of a reflection of Parmenides' philosophical message. The leitmotif of the problem relates to the meaning (of destruction) of history of metaphysics considered as Western ontology (Heidegger's position); with the identification of Platonic (metaphysical) tradition considered as a false knowledge perceiving being existing in truth, which, in the light of the thesis about nonexistence of absolute truth and its explication, becomes a concrete effort of temporal and endless human being (Nietzsche's position). Nietzsche and Heidegger show that the first moment we must think about is our (metaphysical) ability to ground theoretically the meaning of the universe. This ambition then grounds whole spiritual tradition. Nietzsche's critique of Parmenides' thought means most probably his critique of the development of his basic assumptions in Platonic version of metaphysics. This form of critique is acceptable for Heidegger, too. A disagreement develops only concerning the final meaning of the history of metaphysics – while Nietzsche sees them as a completion of the moral perspective of universe and as a problem of critique of metaphysically masked nihilistic dimension of morality, Heidegger sees the completion of history of metaphysics as essential forgetting (more precisely masking) of the question of Being, therefore as an ontological problem. What Heidegger refuses to bring to consequences are the nihilistic consequences of his ontology, uncovered and thematised through Nietzsche's critique of morality, in which the forgotteness of Being is unmasked in its (finally) nihilistic dimension.