Čím žije pamäť a reč literárnej histórie

Generačná výmena posledných troch desaťročí vniesla do literárnej vedy nevyváženosť medzi literárnokritickým a literárnohistorickým výskumom. Problémy, ktoré kladie literárna veda vývinu národnej literatúry a konceptu jej rozvíjania sa vyvolávajú záujem o návraty k nestorom moderného, hoci v istých súvislostiach zakladateľského organizovania literárnej vedy. Otázky metodológie, predmetu, hodnôt, generačných projektov, personálnych výstupov naznačili, že sa nemožno vypraviť do experimentálnych vyrovnávaní sa s výskumnou a kultúrnou realitou, kým sa neobnovia väzby s vkladom literárnych vedcov a spisovateľov, pričinením ktorých sa utvárali hodnoty národnej literárnej vedy a umeleckej literatúry v minulom storočí.

The exchange of generations in the past three decades has brought to literary science imbalance between literary-critical and literary-historical research. Problems posed by literary science to the development of national literature and the concept of its development, raise the interest in returning to significant personalities of modern, although in certain contexts establishing organization of literary science. The issues of methodology, subject, values, generational projects, personal outcomes indicated that it is not possible to cope with research and cultural reality experimentally, until the ties to the contribution of literary scholars and writers, who participated in the creation of values of national literary studies in the last century, are renewed.