Genologická kontaminácia prozaického textu: poetika, noetika, žáner

Etela Farkašová patrí medzi výrazné autorské objavy slovenskej prózy 80. rokov 20. storočia. Profesionálna filozofka, feministka inklinuje k prozaickému rozprávaniu o tom, čo si uchovala vo svojom vnútornom svete. Farkašová porušuje formu prozaického textu, nemí ho na záznam, zápis, na súbor detailov, teda na záznamy toho, čo si jej emocionálna pamät uchovala z detstva a z toho, čo intenzívne prežívala v role dcéry svojich rodičov, alebo v role matky a člena svojej rodiny Farkašová je rozprávačka pomalého tempa, je premýšľavá, kondenzovaná s početnými návratmi k tomu, čo už "vyriešila".

Etela Farkašová ranks among outstanding personalities of Slovak prose of the 1980s. As a professional philosopher and a feminist, she tends to a prosaic narration about what she had preserved in her inner world. Farkašová breaks the form of a prosaic text, thus changing it into a record, report, or a set of details, i.e. changing it into the records of emotional memories of her childhood, of her experience from the role of a daughter in her parents' family or from the role of a mother and a member of her own family. Farkašová is a slow-rate narrator with a contemplative mind, condensed with numerous returns to what she had already "solved".