K Nietzscheho kritike príčinného myslenia

Cieľom štúdie je analýza Nietzscheho kritiky príčinného myslenia, ktorú spája s Platónovým morálnym myslením. Prvá časť štúdie je venovaná kritike Platónovho predsudku o čistom duchu, ktorý sa dokáže povzniesť nad svet zmyslov. Nietzsche toto rozlíšenie vníma ako základný predsudok, na ktorom stojí či padá Platónova náuka o prednosti dobra pred zlom, pravdy pred nepravdou. Predmetom druhej časti je formulovaná Nietzscheho rehabilitácia zmyslov, aby na tomto základe mohol preukázať, že svet, ktorý zmysly percipujú, je nelogický a nespravodlivý. Logika teda vzniká z nelogiky a nie z predsudku, že za zmyslovým svetom sa skrýva jeho príčina, svet Dobra. Centrálnym záujmom tejto časti štúdie je interpretácia Nietzscheho kritiky „Štyroch veľkých bludov“ z jeho práce Súmrak modiel. V záverečnej časti je formulovaný problém Platónovej metafyziky v tej podobe, či ju Nietzsche svojím myslením prekonal, resp. či sa od Platóna dokázal odpútať úplne.

The paper focuses on Nietzsche's critique of causal thinking, which he associates with Plato's moral thinking. The first part presents Nietzsche's critique of the idea of pure spirit, which can, according to Plato, ascend above the world of senses. Nietzsche considers this idea, which gives support to Plato's theory of the preference of good to evil and truth to falsity, misconceived. The second part deals with Nietzsche's rehabilitation of the senses, so that he can show that the world perceived by them is illogical and unjust. Logic, thus, arises from non-logic and not from the misconception that there is a cause, the world of the Good, behind the sensual world. The focal point of this part of the paper is an interpretation of Nietzsche's critique of the "Four Great Errors" from his work The Twilight of the Idols. The final part focuses on the question whether Nietzsche successfully dealt with Plato's metaphysics and dissociated his theory from it completely.